Nemohla som zaspať, len tak som si ležala na posteli a uvažovala nad tím čo budem cez prázdniny robiť. Ubíjala ma horúčava, veď už bol koniec júna, odhrnula som si paplón, ale nepomohlo mi to, tak som sa rozhodla , že si pôjdem zobrať pohár studenej vody. Keď som si pohár s vodou už niesla napadlo mi, že si vodu môžem vypiť už teraz. Zastala som pod veľkým oknom z ktorého som mala perfektní výhľad von. Podišla som bližšie až medzi mnou a oknom ostalo asi iba pol metra. Zrazu som to začula, začula som ako vŕzga hojdačka. Premohol ma strach. Zahľadela som sa na miesto kde mala stáť a uvidela som tam dvoch bozkávajúcich sa ľudí. Chlap sa pomaly otočil a zadíval sa na miesto kde som stála a od zreničky po okraj dúhovky samu prehnal záblesk svetla. " Videl ma!" pomyslela som si a môj strach sa ešte zväčšil. Ani neviem ako rýchlo prešiel od hojdačky k oknu. Viem iba to, že išiel po štyroch potom si kľakol dlane prilepil na sklo a pozeral sa na mňa. Chvíľku mu oči svietili na žlto, potom zareval pozrel sa na vchod postavil sa na nohy a odkráčal smerom k dverám. Presunula som svoj pohľad na vchodové dvere a čakala som. Nečakala som moc dlho a počula som silný náraz do dverí ktoré sa rozleteli na kúsky a kroky niekoho nevítaného vchádzať dnu. Celú dobu som sa ani nepohla až sa nepočíta, že som sa triasla. Chcela som vykríknuť, ale nemohla som, chcela som ujsť, ale nemala som kadiaľ. Otvoril dvere na chodbu a pomaly vošiel dnu stále sa na mňa dívajúc. Srdce mi búchalo ako o život. Pohár čo som držala v ruke mi padol na zem a tam sa rozbil na tisíce kúskov. Pristúpil bližšie zareval a ukázal pritom celé svoje ostré tesáky. "Čo sa teraz asi stane?" zas pristúpil bližšie a už bol iba asi meter odo mňa. "Čo teraz asi spraví?" natiahol ruku na ktorej som si všimla dlhé ostré drápi. "Toto nemôže byť človek!" chytil ma za krk a zarazil do mňa svoje ostré drápi. Škrtil ma. Teplá krv mi stekala po krku. Usmieval sa a v očiach mal čudné svetlo, radoval sa. Radoval sa, že ma zabije. Vzchopila som sa a celou silou som ho kopla do nohy. V tej chvíli ma pustil a ja som sa konečne mohla nadýchnuť. Vzduch bol teraz pre mňa niečím výnimočným. Spamätal sa a znova ma začal škrtiť. Ešte silnejšie než predtým. " Lúčim sa zo životom..... Nie teraz to ešte nesmiem vzdať.!" Zadívala som sa na mesačný svit a hneď nato som začula ženský výkrik. Už mi dochádzal vzduch, keď ma zrazu pustil a ja som spadla na zem. Zakričal- Arin, to nie!- Utekal k oknu. Nadýchla som sa a pozrela som sa čo sa deje. Chlap stál asi dva metre od okna a mumlal si- Toto mi zaplatíš!- "Kto mu čo zaplatí?" Stál tam a na niekoho sa pozeral " Toto je asi moja jediná šanca na útek!" mala som zvláštny pocit, neznámi príval energie a sily, cítila som sa zvláštne. Prásk, ďalší čudný pocit ako keby mi niečo narástlo na hlave tak rýchlo až som to pocítila. Poobzerala som sa, že čo sa vlastne deje. Chlap sa na mňa pozrel a už zase išiel ku mne. Tresk, rozbilo sa okno a on sa otočil aby, zistil čo sa stalo. Okno rozbil chlapec, ktorí cezeň skočil. Nevidela som mu do tváre. Držal v ruke meč. Letel mu priamo na krk odrazil sa od neho a keď padal rozpolil ho na dvoje. No, ešte predtým než to spravil chlap stihol vykríknuť -Prečo práve teraz? -Chlapec to spravil s takou ľahkosťou až sa zdalo, že lietal. Potom podišiel do svitu mesiaca a ja som si ho konečne mohla prezrieť. Vyzeral takto: Mal dlhé rozpustené dlhé vlasy z ktorých mu niečo trčalo " Uši!" Mal slabo modré oči a tiež biely chvost a ostré drápi. Stál pod mesačným svitom s mečom prehodením cez rameno s úsmevom na tvári. Podišiel bližšie až bol medzi nami len kúsok. Stále sa na mňa usmievajúc povedal- Nie je ti nič? Už sa nemusíš báť. - S odpoveďou som si dala načas. Slabým hláskom som mu odpovedala- Až na rany na krku nie som zranená.- Pozrel sa mi na rany a opýtal sa ma- Kde nájdem obväz?- Odpovedala som mu - V kuchyni v tretej skrinke od dverí na hornej poličke vzadu.- A ukázala som na jedny z mnoho dvier. Nebola som si istá, že či mu mám veriť, no iné mi nezostávalo. Chvíľu mu trvalo kým sa vrátil. " Určite si prezeral kuchyňu!