Slnko už dávno zašlo, vietor jemne fúkal. Dievča stálo na útese, no myslou bolo úplne na inom mieste. Vo svojej mysli stála pri ňom, pri mužovi ktorého milovala najväčšmi na svete. Prečo len vtedy musel ísť tým lietadlom? ,,Áh láska, do svitanie už budeme spolu." Povedalo dievča a v tom momente zafúkal silný vietor, ktorí ako keby ju ťahal preč, ako keby vravel: ,,Nerob to." Dievča sa smutne pousmialo a na protest pokrútilo hlavou. Po líci jej stiekla slza. O chvílku na to jej po líci skĺzlo niečo ďalšie, kvapka. ,,Už aj nebo plače." Znova pokrútila hlavou. ,,Nie priatelia, nezmením svoje rozhodnutie. Prepáčte, ale bez neho sa neoplatí žiť, on je ešte stále moje všetko" Zdvihla jednu ruku k nebu a pokračovala dalej. ,, Nezabudnem na vás moji drahí, zbohom." Posledné slová dievča dopovedalo až v letku. Ano, naozaj skočila. Najprv sa zdalo že nespadne, že letí, ale asi to bola len chvílková vidina. Užívala si ten chladný no predca nádherný pocit. Pomali zavrela oči. Chcela si to asi užiť, alebo sa len nedokázala pozerať smrti priamo do očí. Určite myslela na svojho milého. Ešte viac sa rozpršalo. V pozadí bolo počuť stony vetra sprevádzané smútočným kvílením hromu. Dievča stihlo pred dopadom medzi kruté skaly celé premoknúť, určite, teda keby to bolo prežilo, tak by nachladlo a dostalo by zápal plúc, no to ju v tomto momente vôbec, ale vôbec netrápilo. Myslou už bola daleko. V pozadí myšlienok počula posledné búrivé zahrmenie a potom už len pocítila pálčivú omračujúcu bolesť. Jej duch ladne opustil telo a konečne sa stretol opäť k svojej láske.